Rusko 2002
Časopis SLOVENKA, číslo 10, rok 2003
Dobrodružstvá Slovenky v Moskve a na Bajkale, kde sa ženy kúpu oblečené.
Ruské vajce nie je šalát.
Monika Nerádová zo Starej Turej videla kus sveta. Na máloktorú zo svojich ciest si však spomína s takou radosťou, ako na zážitky zo Sibíri a Moskvy, kde prišla na to, že ruské vajce nemusí byť len známy šalát.
Cesta sa začala nepríjemnosťou. Jedna z dcér pani Nerádovej si v lietadle na trase Krakov – Vaešava – Vilnius nechala v batožine vreckové a mobilný telefón. Všetko zmizlo a náreky nad stratou boli márne.
Rodina napriek tomu pokračovala v ceste do Moskvy. Ubytovali sa v Morozovke, dedinke asi tridsať kilometrov od centra veľkomesta, v zámočku, ktorý patrí plynárenskému molochu a vchod do neho skrášťuje socha postávajúceho jeleňa.
Inžinierka Nerádová spozornela. Vaňa v prepychovej kúpeľni nemala len pozlátené kohútiky, ale aj mastný veniec po predošlých hosťoch. Všade vládol luxus a dokonalá technika, no špičkový hotel aj tak stavil na osvedčený systém chodbových dežurnych, známych len z Ruska. Okrem nich v Morozovke kraľovala dáma z knižnice, ktorá vydávala knihy. Vlastne, nevydávala, pretože noví Rusi asi nečítajú.
Pozor na brilianty
Návšteva hlavného mesta Ruskej federácie Moniku Nerádovú nadchla. V Moskve nebola po prvý raz, no konečne videla Tretiakovskú galériu, do ktorej sa nikdy pred tým nedostala. Buď ju práve opravovali, alebo jej sovietski hostitelia ponúkli exkurziu okolo sôch Vladimíra Iljiča Lenina. Teraz konečne, na vlastné oči, videla Ivana Hrozného a jeho syna Ivana, ako ich v roku 1885 zvečnil Ilja Repin.
...Je to úžasný pohľad na neobyčajnú ruskú dušu - otec najskôr zabije syna a potom ho celého skrvaveného objíma... Obrázok detí ťahajúcich na sánkach sudy – je od Perova – bol vari v každej učebnici ruštiny. Nie je veľký rozmerovo, ale ideologicky – boľševici mohli ukazovať, ako žili deti za cára. V Tretiakovskej galérii visí aj Rasputin. A tiež krajinomaľby, v ktorých hrajú prím brezy,“ spomína si žena, na ktorú zanechala veľký dojem návšteva donedávna neprístupných chrámov za stenou Kremľa.
Sú v nich expozície diamantov a briliantov, ktoré vyrážajú dych. Ťažia ich až v Irkutsku a každý briliant má mať vybrúsených päťdesiatsedem plôšok. Upozornenie Moniky Nerádovej pre všetky ženy znie : „Keď vám manžel prinesie prsteň s briliantovým okom, spočítajte si pre istotu vybrúsené plochy!“
Daň za bradu
Ruské vajce vo väčšine z nás vyvolá predstavu šalátu v umelom tégliku. Keď však mladá Slovenka zbadala v Moskve klenotnicu, korunovačné klenoty ruských cárov a dary, ktoré posielali európskym panovníkom, prišla na to, odkiaľ sa tento názov vzal. V múzeu totiž videla ozajstné zlaté vajce – je vo veľkosti kačacieho vajca – v ktorom je miniatúrny cársky zlatý vlak, na akom sa Romanovci preháňali po svojich guberniách. Objavila aj šaty Petra Veľkého, ktorý v nich v západnej Európe „kradol“ know-how staviteľom lodí, keď sa vydával za robotníka. Kto vie, čím všetkým mu stará časť kontinentu učarovala, no hovorí sa, že po návrate do Ruska trval na tom, aby sa ruskí mužíci holili. Kto odmietol, tomu vyrubil daň za bradu.
Slovenke sa Rusko neraz javilo zvláštne. Napríklad lístky do múzeí sa nedali kúpiť v pokladni. Dôvod? Ministerstvo kultúry vydá na mesiac určitý počet vstupeniek a podľa ceny ich rozdelí na tikety
pre domácich a zahraničných hostí. „Prvé stoja tridsať, druhé tristopäťdesiat rubľov. Domáce však skúpia priekupníci a na čiernom trhu ich predávajú po dvesto rubľov,“ hovorí Monika. „Priateľa, ktorý nám ukázal ruské umenie, však návšteva múzea stála majetok. Zohnal síce lístky po dvesto rubľov, ale ja som pozdravila dežurnú, a to Rusi nerobia. Otkuda vy? Odkiaľ ste? – vyzvedala. Vyhovárali sme sa, že z Ukrajiny, ale napokon sme za návštevu múzea zacvakali plnú sumu – asi tisícpäťsto korún.“
Napriek mnohým úsmevným príhodám Monika Nerádová pripomína, že centrum Moskvy sa už nedá rozoznať od iných európskych veľkomiest. Hoci všade sú značkové obchody, banky a McDonaldy, jej padli do oka obrovské červené billboardy. Skvel sa na nich nápis : Pracujeme 365 dní v roku a podpis – Daňový úrad Ruskej federácie.
Zasa v Sovietskom zväze
Moskva je pulzujúci svetový gigant so všetkými vymoženosťami. Po niekoľkých dňoch v metropole Ruska sa však Nerádovci ocitli v Irkutsku, šesťstotisícovej metropole na brehu rieky Angary kúsok od Bajkalského jazera a – ako pripomína Monika – v starom známom Sovietskom zväze. Už ich nesprevádzali vyobliekané Rusky a nablýskané budovy, ale ošarpané domy, zamračení ľudia a, ako inak, chodbová dežurná. Jej typickým znakom je, že sedí na chodbe hotela s tridsiatimi izbami osem hodín, a nevie, ktorým smerom je tá vaša.
Bol to návrat o desaťročia, hoci let na Sibír trval iba šesť hodín. Monika vypila koňak, k rybe si dala fajnové francúzske víno počas driemot si predsavzala, že päť dní v kajute na Bajkalskom jazere zvládne. Ich loď sa volala Pútnik. Mala tri kajuty, kuchynku, kapitána, pomocníka, tri záchranné člny, sprchu a záchod. Monika sprchu nepoužívala, každý deň sa kúpala v jazere, ktoré nemalo ani pätnásť stupňov Celzia a sibírske ženy sa v ňom zásadne špliechajú oblečené.
„Bajkal, jeho veľkosť a pokoj, pre mňa znamenal úžasný zážitok,“ spomína cestovateľka, ktorá pracuje v oblasti turistiky.
Okolo Olchonu
Výprava, súčasťou ktorej bola mladá žena zo Starej Turej, krúžila okolo ostrova Olchon, čo v miestnom nárečí znamená lesík. Pri vstupe na pevninu fotografovali pozornosti pre boha Burchana a hádzali mu mince, ktoré potom zozbierali malí buriatski chlapci. Všímali si malebné zátoky, vnímali step za horizontom a silu Bajkalu, kde je dvadsaťšesť ostrovov a Olchon je najväčší. Kapitán sa od neho nikdy nevzdialil na šíre vody, pretože sa bál sarmy, obávaného vetra, ktorý bol príčinou nejednej lodnej katastrofy.
Netrvalo dlho a výlet do Moskvy a na Bajkal sa skončil. Keď sa však Monika v mysli vráti na Sibír, zakaždým si spomenie na vtip o černochovi, ktorý s obľubou rozprával jeden z členov posádky Pútnika: „Černoch píše domov, do Afriky, list zo Sibíri : tá zelená zima sa ešte dá vydržať, no keď príde tá biela...“
Napriek všetkému sa dala zniesť aj v krajine kontrastov a netušených turistických možností.
JÁN DZÚR
Foto: MONIKA A MIROSLAV NERÁDOVCI a archív
